V slovenských vlakoch niet miesta pre klaustrofobikov

Autor: Nikola Hritzová | 22.3.2011 o 16:40 | Karma článku: 6,63 | Prečítané:  1355x

Prešľapujem z nohy na nohu, neustále sledujem staničné hodiny a márne sa snažím dovidieť na zákaznícke okienko. Len tak-tak udržiavam rovnováhu, keď dostávam jednu ranu za druhou obrovskými študentskými ruksakmi. Ten môj mi teda v udržaní rovnováhy rozhodne nepomáha.

O desať minút ide môj vlak a ja stále nemám lístok. Rad k pomyselnému železničnému nebu(okienku) sa nie a nie pohnúť. Vzdávam to tu a presúvam sa k automatom na lístky. Vôbec ma neprekvapí, že jeden je mimo prevádzky. Už je to akýmsi otrepaným zvykom. Z druhého automatu mám pocit, že „hovorí“ inou rečou ako slovenskou a ja len horko-ťažko zadávam študent-jednosmerný-Gelnica. Schmatnem vydobytý lístok a utekám hlava-nehlava aj napriek obrovskému vaku na chrbte. Druhé nástupište ma víta svojou typickou „vôňou a vľúdnosťou“. Rútim sa k vlaku, ostáva mi už iba pár minút. Víťazoslávne stlačím tlačidlo, a vovalím sa do vlaku. Ach, som doma! Nos mi začne napĺňať typická citrónová vôňa a ja začínam svoju cestu naprieč vagónmi. Avšak bez miestenky je človek stratený. Vlaky sú chorobne preplnené. Darmo, smer Bratislava je hádam najžiadanejší. A nehovoriac o študentskom piatku. Vyčerpane končím v uličke jedného z vagónov. Zložím si ruksak, vyzlečiem si kabát, čupnem si a skormútene chytím hlavu do dlaní. Ani nie po troch sekundách sa začnú do chodby valiť poslední omeškanci. Pani s obrovským kufrom, po mne začne zúrivo vrieskať nech sa posuniem, že ona, chúďatko stará pani(vek okolo 45) kvôli mne zmešká svoj spoj. Posúvam sa o trošku ďalej s cieľom ochrániť si aspoň svoj osobný priestor. Nastupuje študent, zjavne po nejakej zimnej dovolenke, ovenčený taškami a snowboardom. Začína ma oblievať pot., ťažko sa mi dýcha...Ako posledný nastúpi pán v rokoch , ktorý, ako väčšina ľudí, striktne odmieta nefajčiarsku staničnú zónu a hrdo odhadzuje špak na zem ešte než sa stihne vlak pohnúť. Tento pán sa s určitosťou zastavil v staničnom bufete, kde si dal nejaké to pivko. Zmes cigariet, alkoholu a potu, sa mieša s citrónovou vôňou. Idem sa zblázniť. Moja osobná zóna nemá ani veľkosť hrášku. Pán sa na mňa pripito usmieva a lepí, pani mi púšťa nešťastnou náhodou na nohu ťažký kufor, od bolesti mi vyhŕknu slzy. Snowboardista v snahe otočiť sa mi snowboardom uštedrí parádnu ranu do chrbta. Nemám sa ani kam pohnúť. Začína ma chytať poriadna panika. Sústredím sa na dýchanie. Do toho sa ozve: Vítajú vás Slovenské železnice, najbližšia stanica bude Kysak, prajeme vám príjemnú cestu.“ Mám pocit, že si niekto zo mňa uťahuje.

Keď ma vlak vypľuvne v cieľovej stanici, konečne si vydýchnem. Ale bohužiaľ iba nachvíľku. Uvedomím si, že v nedeľu ma to čaká zase. Začína ma chytať panika...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?