Náhody neexistujú

Autor: Nikola Hritzová | 20.3.2011 o 16:01 | (upravené 20.3.2011 o 19:00) Karma článku: 4,48 | Prečítané:  371x

Náhody neexistujú

Zobudila som sa uprostred noci, celá spotená, asi som mala nejaký zlý sen. Chvíľu som len tak neprítomne hľadela do stropu a skúšala si spomenúť čo to bol za sen. Spánok bol nenávratne preč, tak som potichučky vstala a po špičkách zišla dole do kuchyne. S pohárom vody som si sadla k oknu a sledovala ako pomaly začína pršať. Zbožňujem dážď a ten nádherný zvuk kvapiek dopadajúcich na strechu. Dopila som a pohár položila do drezu. Vrátila som sa späť do postele a započúvala som sa do tej dokonalej symfónie dažďových kvapiek. Nič iné som nevnímala. Teda až na spaľujúcu horúčavu sálajúcu z opačnej strany postele. Len tak tam ležal, ledabolo prikrytý a spokojne si odfukoval. Hnev z večera sa úplne vytratil. Vyzeral tak nevinne. Prišlo mi ľúto tej nezmyselnej hádky spred pár hodín. Pritúlila som sa k nemu a on ma v spánku objal. Zobudila som sa až ráno.

Keď som otvorila oči, miesto vedľa mňa bola prázdne, ale spev vychádzajúci z kúpeľne mi potvrdil, že svoju polovičku mám stále doma. Pretrela som si oči a rozospato som sa vliekla pre svoju dávku kofeínu. Zapla som kávovar a vyzdvihla ranné noviny. Ako obvykle, noviny mi na nálade nepridali. Už ani neviem prečo ich čítam, toľko nešťastia človek na ráno nemôže vstrebať. Káva začala rozvoniavať tak som si naliala do svojej obľúbenej šálky, priliala som mlieko, naliala a osladila kávu svojej polovičke a čítala som ďalej. Samozrejme, pripravená šálka ostala nedotknutá a miláčik sa vytratil z bytu len s povinným ahoj.

Vzdychla som si. Ani neviem kedy sme sa začali takto vzďaľovať. Ľúbim ho a som si istá, že aj on mňa, ale niečo sa...jednoducho zmenilo.

Sadla som si do pracovne a zapla svoj notebook. Schránku som mala preplnenú povinnosťami a tak som sa rozhodla, že pred tým trápením si aspoň dám sprchu. Po rannej očiste tela i duše som sa pustila do práce. Kde som mala hlavu, keď som do kolónky študijný odbor písala prekladateľstvo?

Práca mi zabrala takmer celý deň. Úplne som zabudla na jedlo...Prestala som písať až okolo piatej. V bruchu mi už poriadne škvŕkalo, tak som sa obliekla, prehodila na seba kabát, vzala kabelku a vybrala sa najesť.

*  *  *

„Vieš, že si úžasná?" Zasmiala sa. Je tak krásna, keď sa smeje. Ležal som u nej, v bielych plachtách, a užíval si tento svet. Svet mimo reality, kde nemám žiadne problémy, žiadnu nudnú prácu ba ani priateľku čo je workoholička a už pomaly ani nevie ako sa volám. Mám ju rád, ale už tam nie je to, čo tam bývalo. Tá spaľujúca láska, pre ktorú človek urobí hocičo. Naopak, so Sylviou som si užíval život naplno. Obedné prestávky som si krátil u nej a občas som zavolal do práce, že neprídem a trávil som u nej celý deň. 22-ročná krátkovlasá brunetka, s tým najbožskejším telom, plná energie a zmyslu pre čokoľvek bláznivé. Nevedel som si pomôcť. Mal som výčitky kvôli Soni, ale keď som si pri každom jednom výsluchu spomenul na Sylviu, usmial som sa a klamstvá sa zo mňa valili úplne jednoducho a prirodzene.

„Musím ísť zlatko," povedal som a videl som sklamanie v jej očiach. „Za ňou?" opýtala sa, aj keď odpoveď vopred poznala. Obliekol som sa, pobozkal ju na rozlúčku a už som uháňal domov za svojou priateľkou. Aj keď tá ma, ako obvykle, doma nečakala.

*  *  *

Moja obľúbená pizzéria bola preplnená a tak mi neostávalo nič iné ako si sadnúť za barový pult, objednať si a najesť sa tam. Čakanie som si krátila čítaním Hemingwaya a popíjaním skvelého bordeaux. Zo sústredenia ma vytiahlo nedbalé ahoj. Otočila som sa a na mňa drzo hľadela akási mladá žena. Mala krásne plné pery, a prenikavo zelené oči. Zjavne sa na mne dobre bavila. „Ahoj," pozdravila som ju tiež. „Neprekážalo by ti keby som si prisadla?" Pokrútila som hlavou. Objednala si vodku. Rovno dvojitú. „Smiem ťa na niečo pozvať?" „Nie, ďakujem," odpovedala som. „Ale no tak, ja nehryziem," žmurkla a usmiala sa na mňa. Tá žena ma z nejakého neznámeho dôvodu začala zaujímať. „Tak, dobre, dám si tiež jednu vodku." Po pár pohárikoch sa mi rozviazal jazyk a začala som jej líčiť môj otrasný život, a teda nevšímavého priateľa , vyčerpávajúcu prácu a nedostatok ľudí, ktorí by ma vypočuli a pomohli mi. Na to sa zasmiala a začala rozprávať o sebe. Je vraj nepochopená umelkyňa, spáva so zadaným a nemá žiadne kamarátky lebo ju, podľa nej „žiadna z tých sliepok nechápe". Ani som si neuvedomila ako ten čas letí. Rozprávali sme sa celé hodiny. Až prišla záverečná a my sme museli odísť. Stáli sme spolu uprostred ulice, čakali na taxík a mne sa vôbec nechcelo ísť domov. Po pár premlčaných minútach sa ma opýtala či by som nezašla ešte na jednu vodku k nej. Bez rozmýšľania som okamžite súhlasila. Mlčky sme sa viezli taxíkom, ktorý onedlho zastavil pred starým panelákom. Vyšli sme po schodoch, otvorila dvere svojho bytu a pozvala ma ďalej. Umenie bolo cítiť z každého kúta. Bol to prekrásny byt. Sadla som si na pohovku, ona nám naliala vodku a prisadla si. Dlho sa mi zadívala do očí a potom ma pobozkala. Jemne, a predsa dravo. Nechcela som, aby prestala. Presunuli sme sa do spálne. Zobudila som sa nahá. Vedľa nej.

*  *  *

Neviem čo sa to s ňou deje. Už pár mesiacov trvá táto jej nálada. Ona je... šťastná. Už si ani nepamätám kedy prestala byť pri mne takáto šťastná. Moja Sonička. Ako ju môžem tak klamať? Mal by som si už konečne usporiadať život. Milujem Soňu, vždy som ju miloval. Sylvia je ešte dieťa...a nemá to s ňou žiadnu budúcnosť. Musím to ukončiť.

Keď som za ňou prišiel a povedal čo je vo veci, nebola prekvapená, v podstate ani smutná. Vravela, že vždy vedela, že to raz musí prísť.

Pomerne dosť ma jej reakcia prekvapila, ale ženy sú pre mňa stále nepochopiteľné.

Keď som prišiel domov, pobozkal som Soňu na líce a sadol si pred telku. Prisadla si ku mne, vypla mi telku a povedala, že chce so mnou o niečom hovoriť. Vraj má niekoho iného, a chce sa rozísť. Akoby do mňa udrel blesk. Chcel som sa k nej vrátiť. Dnes som konečne dostal rozum a ona to chce ukončiť. Nepočujem čo mi hovorí...

„Si v poriadku?" opýta sa ma. „Počul si čo hovorím? O chvíľu príde po mňa, zoznámim vás." Kruto sa usmiala. Ostávam v šoku. Čo sa to tu deje? Zvoní zvonček, Soňa letí k dverám a v nich stojí krátkovlasá brunetka, s tým najbožskejším telom na svete. Keď si ma všimne, zdvihne obočie a prekvapene sa na mňa pozrie. Moja tvár ostáva v udivenom zdesenom kŕči.

„Zlatko, toto je moja nová priateľka, Sylvia,"  povie Soňa.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?